Sedela som na zemi v obývačke a mojim telom lomcoval hnev i smútok zároveň. Takže dva a pol roka spolu a dopadne to takto. Vraj je to najlepšie riešenie pre oboch. Aké úbohé! Jasné, jednoduchšie je odísť, ako pracovať na problémoch. Popravde, skôr moje ego čakalo, že sa zmení on. Že už KONEČNE uvidí tie chyby, ktoré robil a všetko bude fajn. Aj keď v hĺbke srdca som cítila, že Martinove rozhodnutie je to jediné správne, moje ego v tej chvíli nedávalo možnosť pozrieť sa na veci s nadhľadu. Nechcelo sa mi opäť sťahovať a začínať od nuly. Láska medzi nami však už dávno nebola, žili sme už len…

Cítila som to na vlastnej koži. Už v januári bolo moje telo vyčerpané a práca ma vôbec netešila. Ráno som vstávala unavená, večer líhala do postele s pocitom, že ten deň vlastne vôbec nemal zmysel. Lenže tento pocit nebol len výplodom jedného dňa. Začalo to už oveľa skôr.  Posledné tri roky boli pre mňa veľmi náročné. Ako prišla pandémia, úplne som prestala cestovať a moja duša sa pomaly uzatvárala stále viac a viac do seba. Pamätám si ten deň, keď všetko stíchlo. Boli sme vtedy na návšteve u Martinových rodičov a mimoriadne správy pôsobili ako zo zle napísaného sci-fi filmu. Domáce väzenie, zákaz stretávania sa,…