Ráno som otvorila oči už po siedmej. Napriek veľkej únave z cesty lomcovala mojim telom zvedavosť. Nechcelo sa mi vylihovať v posteli.   „Myslím, že na kávu je prvý čas!“ Vošla som do kuchyne a pustila sa do hľadania. Aha, tu je! Otvorila som vrecko a plnú lyžicu vložila do mokka kanvice. To by mohlo na úvod stačiť. Kým sporák pripravoval môj obľúbený nápoj, obzerala som sa po miestnosti a hľadala dušu ľudí, ktorí tu bývali. Apartmán bol malinký, napriek tomu niesol talianske čaro. Dva balkóny z každej strany, jeden s výhľadom na ulicu, druhý do uzatvoreného dvora. Žiadna vstupná predsieň, ako som bola zvyknutá u nás. Vstup…

„Milí pasažieri, o chvíľu pristaneme na medzinárodnom letisku Rome Fiumicino. Prosím, zapnite si bezpečnostné pásy.“ Vykúkala som z okienka lietadla a do môjho tela vchádzal adrenalín, ktorý som necítila posledné tri roky. Nová krajina, nové mesto a zážitky. V žalúdku mi hrala pestrá zmes pocitov: od vzrušenia, cez jemnú dávku stresu. Bola som sama, bez prísediaceho, ktorý by ma pri pristávaní držal ruku a opakoval, že letecké nehody sú veľmi vzácne. So skromne zabaleným batohom som sa predrala davom cestujúcich smerom k vlaku Leonardo Express. Prechádzala okolo cestovateľov, turistov, manažérov a v mojich nohách narastalo obrovské nadšenie. Kde som bola tieto posledné roky? …

Sedela som na zemi v obývačke a mojim telom lomcoval hnev i smútok zároveň. Takže dva a pol roka spolu a dopadne to takto. Vraj je to najlepšie riešenie pre oboch. Aké úbohé! Jasné, jednoduchšie je odísť, ako pracovať na problémoch. Popravde, skôr moje ego čakalo, že sa zmení on. Že už KONEČNE uvidí tie chyby, ktoré robil a všetko bude fajn. Aj keď v hĺbke srdca som cítila, že Martinove rozhodnutie je to jediné správne, moje ego v tej chvíli nedávalo možnosť pozrieť sa na veci s nadhľadu. Nechcelo sa mi opäť sťahovať a začínať od nuly. Láska medzi nami však už dávno nebola, žili sme už len…

Cítila som to na vlastnej koži. Už v januári bolo moje telo vyčerpané a práca ma vôbec netešila. Ráno som vstávala unavená, večer líhala do postele s pocitom, že ten deň vlastne vôbec nemal zmysel. Lenže tento pocit nebol len výplodom jedného dňa. Začalo to už oveľa skôr.  Posledné tri roky boli pre mňa veľmi náročné. Ako prišla pandémia, úplne som prestala cestovať a moja duša sa pomaly uzatvárala stále viac a viac do seba. Pamätám si ten deň, keď všetko stíchlo. Boli sme vtedy na návšteve u Martinových rodičov a mimoriadne správy pôsobili ako zo zle napísaného sci-fi filmu. Domáce väzenie, zákaz stretávania sa,…