Lago Varese nemalo až tak priezračnú vodu, ako susedné jazerá. Voda pritekala z prameňa a napriek teplým jesenným dňom sa v ňom kúpať nedalo. Avšak atmosféra okolo neho bola omnoho útulnejšia, než pri komerčne známom Lago Maggiore. Lavičky pod ochranou stromov, móla s výhľadom na vodnú hladinu. Oddychovala som na obľúbenom mieste a kontrolovala natočené zábery pohybových zostáv. Vymazať, vymazať, chyba, vymazať. Z dvadsiatich videí zostali tri, ktoré mohli slúžiť na ďalšie spracovanie. Hodila som okom na čas. Dve hodiny práce, pričom stále nie je hotovo. Na dnes však stačilo.Zbalila som statív do tašky a zamierila do neďalekej reštaurácie. Svaly na nohách mi dali pocítiť posledné hodiny aktívneho pohybu, svalovica určite nedá na seba dlho čakať. Terasa Galpa Beach zívala prázdnotou. Bodaj by nie, však slnko bolo ešte dosť vysoko. Taliani začínajú žiť vtedy, keď ja sa už ukladám k spánku. Privítala ma mladá usmiata čašníčka: “Čo to bude?” “Jeden Hugo Spritz prosím.” Sedem Eur v tom momente opustilo moju peňaženku, ale cítila som, že si to zaslúžim. “Vy nie ste odtiaľto, však? “, pokračovala dievčina. “Nie, ja som do Talianska prišla nedávno. Možno žiť. Možno na dovolenku. Vlastne neviem, čo z toho bude. Ale ťahalo ma to za hranice.” “Tak to je cool! Držím palce!” Ešte chvíľu sme pokračovali v rozhovore a potom odcupitala pripraviť môj drink. Uvelebila som sa na sedačke. Mala som všetko, čo som potrebovala. Pohodu, drink a neďaleko stánok s kávovou ľadovou drťou. Všade vládol popoludňajší pokoj. Jedna otázka však stále lietala vo vzduchu. Neúprosne z každej strany na mňa narážala a dožadovala sa odpovede. “Čo ďalej?“ Uplynulo predsa už niekoľko týždňov. Hlava sa vyčistila, telo vyliečilo z vyhorenia. Mala som chuť ísť do niečoho naplno. Ale čo mám v rukách? V čom som dobrá? Značka Žena v pohybe ako myšlienka vznikla veľmi dávno. Chcela som niečo vlastné, kde budem mať priestor tvoriť. A keďže som v tej dobe mala s partnerom firmu, kde zámerom bol pohyb, tak bolo akosi automatické, že aj moja činnosť pôjde tým smerom. Mala som know how, dlhoročné skúsenosti a dostatok certifikàtov za posledných desať rokov. Páčil sa mi svet pohybu, pretože v ňom vládla pohoda a voľnosť. Školenia som hltala, pretože boli skutočné a hmatateľné. Objektívne i subjektívne boli všetky okolnosti pripravené na to, aby som začala svoj online biznis v tomto svete. Ale bolo tam jedno veľké ALE… Je pohyb to “moje”? To, po čom moja duša zhlboka túži? Kde sa nájdem? Alebo je to len nasiaknutou túžbou niekoho iného? Chytené ako vírus, blúdiaci v mojej prítomnosti dostatočne dlho, aby som sa chytila?Prečo vlastne chcem byť pohybovou koučkou? … Chcem ňou vôbec byť? Hlavou mi už mesiace vírila táto myšlienka a odpoveď som hľadala v racionálnom svete, lenže tam nebola. Kým neskúsiš, nevieš. Tak skús. Mala som prostriedky i priestor. Ak nie teraz, tak už asi vôbec. Vytvorila som stránku, zázemie, svoj prvý kurz a pravidelne venovala projektu niekoľko hodín denne. Čas cestu ukáže. S myšlienkou na ďalší krok som dopila drink a priateľsky pozdravila čašníčku. Možno sa budeme vídať častejšie, ak sa rozhodnem ostať v týchto končinách. Domov som prišla, keď sa už stmievalo. Na lavičke pri vchodových dverách sedela Kitty, čierne mača, ktoré sa tam vzalo bohvie odkiaľ. Prisadla som si ku nej a okamžite sa mi vyškriabala do lona, kde sa spokojne uvelebila. V ďalšom živote chcem byť mačka. Sedem životov, celý deň na slnku. Žiadne účty, povinnosti, pohoda…. a sloboda v pohybe!Tam sa moja duša cítila skutočne šťastná. V pohybe. Raz tu, raz tam. Cestovanie, spoznávanie nových miest… Kupovanie lístkov na vlak vždy roztriaslo moje ruky nadšením, že opäť niekam vyrazím. Činnosť, kde som vôbec nepotrebovala otvárať srdce. Tam to bolo vždy prirodzene. Chceš otvoriť srdcovú čakru? CESTUJ! Aj pred odchodom do Talianska som už dlho predtým mala cestovnú horúčku, ktorá ma stále držala. Snívala som o práci, ktorá mi túto slobodu dá. O práci, ktorá bude hovoriť: dievča, môžeš ísť! Pracovať odkiaľkoľvek, ak to tak budem chcieť! Raz doma, raz na Slovensku, hoc aj na chate pri nórskych fjordoch! Dúfala som, že čiastočne aj Žena v pohybe pokryje moje sny. Avšak niečo vnútri mi hovorilo, že natáčať pohybové lekcie v preplnenom hosteli bude náročné, čo sa mi aj neskôr v Turíne na izbe so siedmimi ľuďmi ukázalo ako dosť veľká výzva.Bol tam ešte projekt televízie, ktorý visel vo vzduchu a nikdy sa poriadne nerozbehol. Možno toto… Odrádzala ma však veľkosť vízie, na ktorú som nemala ani chuť, ani silu. Spomenula som si na január a moje depresie. Nie, tam sa už nikdy nechcem dostať! Momenty, kedy nevidíš zmysel v ničom a z postele ťa musí ťahať pes. Dole som už bola a tešila som sa, že som sa konečne cítila plná sily. Možno niečo menšie. Online časopis, robiť rozhovory, podcasty, reportáže… Písanie ma bavilo, okruh okolo bývalej práce som dobre poznala, aj témy. Vedela som aj s webom dobre… To by mohlo klapnúť… Čím viac som premýšľala nad touto možnosťou, narastalo vo mne aj nadšenie. Toto sa predsa dá robiť odkiaľkoľvek! Online priestor tiež predsa nepozná hranice!Položila som mačku na zem a dychtivo sadla k notebooku. Trvalo mi len čosi vyše hodiny, kým som dokázala dať na digitálny papier všetky nápady, i finančný plán. Spokojne som pozrela na dielo a kliknutím odoslala na svojich kolegov. Uvidíme, kam to povedie. .. O pár dní neskôr som sedela na zemi a triasla sa od hnevu. Tak z tohto plánu nič nebude. Posledný telefonát dopadol veľmi zle a ja som už ani viac nebola ochotná ísť cestou tejto spolupráce. Išla som do toho s jasnou hlavou, čo môžem ponúknuť a čo za to chcem. Nič viac, nič menej. Už sa mi nechcelo dávať sľuby na veľké zámery, lebo som videla za sebou ich históriu. Do výšky vlastných síl predsa, či nie? Čo sa mi však dostalo naspäť, boli opäť veci, do ktorých som už jasne vedela, že sa nenechám zatiahnuť. Bolo zaujímavé, že práve “slobodná voľba” a hranice síl boli najväčším problémom. Musela som sa ísť prejsť. Lomcoval mnou hnev a veľmi ma mrzelo, že som nenabrala odvahu povedať, čo si skutočne v tej chvíli myslím. Stalo sa. Čerstvý vzduch mojej hlave spraví dobre. Ráznym krokom som vykročila smerom na opustené cesty a poriadne som sa vynadávala. Ako odišla tá najväčšia vlna hnevu a sĺz, prišla obrovská únava. Sadla som si do trávy a dýchala. Je to v poriadku, tadiaľto cesta nevedie. Jedny dvere sa zatvoria, iné sa otvoria. Ako vo vtipe o mnichovi, čo si kúpil Daciu. Zasmiala som sa nad vlastnou myšlienkou a hneď som sa cítila lepšie. Bola som na seba hrdá, že som mala jasnú hlavu v tom, kde mám hranice. Bolo dosť pravdepodobné, že už v zahraničí ostanem a podľa toho sa moje činnosti museli uberať. Bude, ako bude. Pocit krivdy, ktorý vo mne ostal, si ešte budem riešiť a pravdepodobne sa opäť niekde vynorí. Ale v tom momente, tam na lúke na kraji talianskeho lesa som minimálne vedela, ktorú cestu už nezvažovať.
Nová kapitola: Kapitola 11: Kúsok domova v Toskánsku
Predchádzajúca kapitola: Kapitola 9: Čas pre seba