Kapitola 7: Od jedenia k modleniu

Kapitola 7: Od jedenia k modleniu

Poslednú noc fázy #Eat som strávila v malom hosteli v mestečku Ameno. Dostať sa cez úzke uličky historického mesta nebolo vôbec jednoduché, veru niekoľkokrát som odbočila nesprávne a až zákaz vjazdu mi ukázal, že idem mimo trasu.

Navigácia bola zmätená a ja ešte viac. Sľúbila som majiteľke, že prídem do desiatej, avšak hodiny na palubnej doske ukazovali môj už teraz poriadne neskorý príchod.

Podľa mapy som bola len dve minúty od cieľa, napriek tomu červená značka predo mnou hovorila jasne: Sem ťa nepustím. „Dýchaj, to sa vyrieši.“, upokojovala som samú seba. Stále mám predsa auto, kde sa dá späť. Nemala som rada nedochvíľnosť a bola som už aj poriadne unavená z cesty. Zazvonil mi telefón z neznámeho talianskeho čísla.

Zdvihla som a ustarostená majiteľka mi volala, či som v poriadku. „Neviem to nájsť. Stojím na malom parkovisku a navigácia ma nepúšťa ďalej.“ „A kde ste?“, opýtala sa ma. Opísala som jej miesto, kde som pod osvetlením rozoznala len pár detialov, ktoré som bola svojou začiatočníckou taliančinou schopná opísať. „Viem, kde to je, idem pre vás.“ O niekoľko minút neskôr sme už kráčali hore schodmi na pavlač k vstupným dverám.

Hostel bol v samotnom centre, na najvyššom bode mesta. „Dnes tu nemám okrem Vás nikoho. Je pondelok. Ale nájdete tu všetko. Raňajky vám prinesiem, káva a mlieko sú tu…“

Viac mi nebolo treba. Teplá sprcha, posteľ a prísľub rannej kávy mi bohate stačil. Ďalšie ráno som vytiahla karimatku a dve hrubé deky zo skrine. Na rannú meditáciu bude najlepšie miesto na pavlači. Ako sa varila káva, rozhliadla som sa po byte. Byt bol maličký. Dovedna tu bolo menej ako 15 postelí. Malý a útulný interiér dopĺňali poďakovania ubytovaných hostí a niekoľko obrázkov na stenách. Bublanie ma vyrušilo z myšlienok.

Naliala som kávu do veľkého hrnčeka, zaliala mliekom a usadila sa na moje pripravené meditačné miesto. Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla čerstvého vzduchu, zmiešaného s vôňou nápoja.

„Toto je sen!“, pomyslela som si a v tom momente mi v hlave vyskočila spomienka na film Benvenuti al sud, Vitajte na juhu. Komédiálny film, ktorý mi odporučila moja učiteľka taliančiny.

Videla som ho aspoň desaťkrát, vždy s pohárom dobrého vína a myšlienkou, aké by bolo skvelé niečo podobné zažiť. Príchod do talianskeho mesta v hlbokej noci a ráno sa prebudiť s výhľadom na more.

„Bože, veď mne sa to splnilo! Mám síce výhľad bez mora, ale aj tak! Som v Taliansku… V Taliansku!! Sama, s novou budúcnosťou a otvorenými možnosťami!“

Táto myšlienka vo mne vyvolala vlnu vďačnosti a nechávala som sa ňou unášať ešte hodnú chvíľu. Po cvičení a raňajkách som zbalila veci do kufra auta a vyrazila na prechádzku mestom.

Bolo skutočne maličké a okrem pár obchodíkov a radnice som za dve hodiny už nemala poriadne čo robiť. Sadla som za volant a zamierila do Stresy.

Trochu turistického ruchu a jazero boli dobrý cieľ. Ako som sa krútila cestami, zapípal mi telefón.

Správa od mojej dobrej priateľky, že ma očakávajú a tešia sa na mňa. Zmenila som cieľ a zamierila na juh, aby som sa dostala na východnú stranu Lago Maggiore.

Fáza objavenia chuti do života bola za mnou… Prišla fáza #Pray. Tak do toho, žena v pohybe.

Pokračovanie: Kapitola 8: Sny sa plnia, keď príde ich čas!

Každá kniha potrebuje čas a dobrých korektorov. Ak chceš podporiť moju tvorbu a máš pocit, že môj príbeh môže inšpirovať ďalšie bytosti na svojej ceste, môžeš ma podporiť na Ko-fi.com.