Kapitola 9: Čas pre seba

Kapitola 9: Čas pre seba

Zobudila som sa do chladného rána. Nenápadne som vytrčila chodidlo spod vyhriatej periny, ale akonáhle sa ho dotkol chladný vzduch, stiahla som sa naspäť do klbka. Bolo len niečo po siedmej, septembrové slnko už pomalšie prinášalo teplé lúče.

Dovolila som si len tak ležať ešte niekoľko minút. Čas patril len mne a posledné týždne som si to veľmi užívala. Žiadne nútené vstavanie na venčenie. Žiadne telefonáty. Žiadne emočne vypäté porady.

Popravde, občas prišla myšlienka, že je až moc ticho, ale malo to tak byť. Ešte stále som nevedela, čo vlastne môj únik zo Slovenska znamenal. Bol to roadtrip, dovolenka alebo vysťahovanie?Hlavou mi vírili myšlienky na domov, bývalú prácu a priateľov. Tak či onak, niečo nové musí prísť, ale najskôr si musím upratať to staré. A na to som predsa tu, v neutrálnom prostredí. Obliekla som si tepláky a mikinu, bol čas na môj ranný rituál. Na kuchynskej linke už stála pripravená tácka s bielou šalviou, termoska na vodu, oleje a sviečka. Kým sa pripravovala káva, vytiahla som do zahrady karimatku s podsedákom a dekou. Čas pre seba, čas sa nadýchnuť do nového dňa. Spokojne som sa uvelebila do meditačného sedu. Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla vône šalvie. “Ďakujem, že tu môžem byť.”, odriekla som potichu a chvíľu vnímala svet len ušami. Boli to vzácne momenty s prázdnou hlavou, ale otvoreným srdcom. Moje meditácie smerovali práve na jeho otvorenie. Posledné roky som na hrudníku cítila škrupinu, ktorá sa nevedla rozpustiť žiadnou terapiou ani rozhovormi s priateľmi. Bolo vo mne veľmi veľa hnevu, krivdy, straty seba samej. I keď som tušila, že na vyčistenie bordelu bude treba vynaložiť veľa úsilia, moje vnútro mi hovorilo, že s otvoreným srdcom to pôjde ľahšie. Aj na pritiahnutie nového do života. Tak som meditovala…a meditovala…a meditovala. Moja hlava mi dávala myšlienkami zabrať. “Čo to skúšaš? To zvládnu len vyvolení a jogíni. Ty si moc v hlave. “Až jedného dňa to prišlo a to práve v momente, keď som sa prestala snažiť. Mala som pocit, že sa môj hrudník rozletel na všetky strany. Telom preletela dávka energie, že by mi vystačila na niekoľko dní. Moje telo akoby stratilo hranice a bolo mi veľmi dobre. Stav bytia, kedy myseľ konečne prestala rýpať. Odvtedy uplynul už nejaký čas a mne sa takmer každý deň darilo sa znova to precítiť. Voľnosť, spokonosť, pokoj.Kým som dopila kávu a zacvičila si, bolo už po deviatej. Čas vyraziť na výlet. Dnes sa mi nechcelo točiť videá pre Ženu v pohybe. Bol nádherný deň a mala som chuť byť na čerstvom vzduchu. Zbalila som batoh a vybrala sa na vlakovú stanicu. Lístok do Lavena som si nikdy nekupovala. Nebolo kde a sprievodca za ten čas sa nikdy neobjavil. Dve zastávky na kraji sveta asi neboli až také zaujímavé. Zo stanice k jazeru Lago Maggiore to bolo ešte nejakých dvadsať minút pešej chôdze. Zamierila som do mojej obľúbenej kaviarne, kde za necelé tri eurá ma čakal vynikajúci croissant a šálka cappuccina. Našla som si miesto na slnečnej terase, priamo oproti starej talianskej vile.“Bože, toto je život!” povzdychla som si spokojne a zahryzla do nutelou presiaknutého pečiva. Kaviareň La Bottega del Caffe bola v jednej z bočných uličiek, takže až toľko turistov sem nezablúdilo. Ja sama som ju našla náhodou a odvtedy sa stala mojim obľúbeným miestom. Pri vedľajšom stole sa usadili štyri staršie dámy. Boli veľmi veselé, života chtivé a rozprávali tak rýchlo, že s mojou úrovňou taliančiny som nemala šancu niečo zachytiť. Pripomenuli mi moje priateľky doma. Vzácne momenty spoločných stretnutí, smiech, radosť, zdieľanie. Veľmi mi chýbali a predstavovala som si, aké to bude, keď aj my budeme v ich veku, či takéto momenty budeme zažívať….Dopila som posledné kvapky kávy. Bol čas vyraziť na cestu. Teda… uvidíme, či sa mi to dnes podarí. Obišla som kaviareň a vydala sa do úzkych uličiek smerom k netradičnej lanovke. Už pred dvoma týždňami som stála pod nástupnou stanicou s roztrasenými kolenami. Závidela som tým malým šesťročným deťom, ktoré nadšene poskakovali a dychtivo čakali, kým sa dostanú do vozíka. Lanovka pripomínala skôr efektívne recyklovanie olejových sudov, než serióznu možnosť dopraviť sa na vrchol kopca. Zelené nádoby pre dve osoby pomaly stúpali s hrmotom do výšky. Kolená sa mi roztriasli ešte viac.“No dobre. Musím to dať. Aj strach z výšok je len strach. Skúška. Tie deti prežili, dáš to aj ty.”, presviedčala som samu seba. Kiež by ma niekto držal aspoň za ruku, pomyslela som si sebaľútostne.Ale nebol tam nikto.Pani za okienkom mi odporučila, aby som si kúpila spiatočný, pretože “nikdy neviete, slečna. “Ja som však v hlave mala jasno. Nazad pešo, pekne po vlastných. Aj keby som mala prísť domov o polnoci!

Ešte chvíľu som zvažovala svoje rozhodnutie, ale keď som ostala posledná čakajúca, prenikavý pohľad obsluhy ma primäl nastúpiť. Vozík sa rozbehol do kopca a mne sa podlomili kolená. Sadla som si na podlahu a zhlboka predýchavala paniku. Nehoda na diaľnici bola nič oproti pocitom, ktoré som mala v tejto chvíli. Samu ma prekvapila sila strachu, keď je človek sám. A sila podpory, keď je niekto s ním. Ešte pár minút som sa pevne držala podlahy, avšak bol čas postaviť sa na vlastné nohy. Chytila som sa zábradlia a vykukla spoza zábradlia smerom do kopca. Hukot lanovky ustal a okolo sa rozhostilo absolútne ticho. Podo mnou bolo pár bežcov na vysekanej ceste, inak všade obsadila miesto príroda. “No, keď teraz spadnem, bude to aspoň rýchle. “, pomyslela som si optimisticky a pomalinky som obrátila pohľad smerom k jazeru Lago Maggiore. Čím vyššie lanovka stúpala, tým krajší výhľad sa mi ponúkal. Jazero obkolesili vysoké kopce a skalnaté svahy. Aj keď som sa stále držala za okraj vozíka, oči som mala doširoka otvorené. Posledné výškové metre môj sud vbehol do oblakov a bolo po výhľade. Vystúpila som na hornej stanici, vysmiato pozdravila obsluhu, ktorá ma rovnako veselo odklonila na vyhliadku. Skrze oblačnosť nebolo vidieť na tri metre. Ale na výhľad si treba počkať. Posadila som sa na lavičku a zavolala rodičom. Spomenula som si na spoločnú dovolenku v Rakúsku a zacnelo sa mi. Ani neviem, ako dlho som tam sedela, kým sa vrátilo slnko. Otvoril sa mi pohľad na krajinu. Rozpoznávala som známe miesta. Zrazu bolo všetko maličké.Bola som na seba neskutočne hrdá. Nielen skrz lanovku, ale že som si dovolila toto žiť. Pretože keď túžiš srdcom, celý vesmír sa spojí, aby ti to doprial. Bolo úplne jedno, čo moja cesta znamenala. Bola som tam a vesmír sa rozhodne, čo mi prinesie najväčší osoh.

Nová kapitola: Kapitola 10: Kam idú moje kroky?

Predchádzajúca kapitola: Kapitola 8: Sny sa plnia, keď…