[Mari v Ríme] Keď vás mesto ľúbi (záznam z ciest)

Polnoc za nami: Štartuj a dôveruj

Keď som o polnoci zaspávala na tie skromné dve hodiny, v mysli mi stále lietal ten strach “Čo ak…”Odstrihnutá od cestovania (však vieme – covid ma spohodlnel), zblbnutá myseľ, ktorá zabudla na pocit rozrušenia, keď stojíte na kontrole a DÚFATE, že aspoň raz nebudete pípať. Zatiaľ to nikdy nevyšlo.

Takže môj zámer vysielaný vesmíru je jasný: Na mojej ceste stretnem veľa inšpirácie, priateľov a spoznám večný Rím zase trochu inak. Odpoveď: Dôveruj.

1:15 SMS Your flight has been delayed. Dôveruj, poletíš.

2:45 ráno, stanica Nivy BA.Šofér autobusu mi oznamuje, že môj autobus ešte len príde. Reku dobre, šak hádam tých ďalších 30 ľudí vezme tiež.Dôveruj.

2:55. Ten istý šofér volá na dispečink, že nejako chýba druhý autobus. Dispečink odpovedá – nemáme šoféra. Super.

S dvomi kočkami berieme iniciatívu, objednávame taxík. V družnej debate čakáme pred Nivami s chalanmi, ktorí by mali väčší prúser, lebo leteli až do Chicaga. My “len” Rím, Sicília a Ženeva. S mojou novou taxi kamoškou si dávame sľub, že niekam vycestujeme nabudúce spolu a rozliezame sa na letisku, každá ľahšia o 30€.

Je 4:41 a ja si užívam ten život, ktorý tu vládne. Zisťujem, že na letisku sa dá v pohode stráviť noc, len potrebujete dobrý flek, správnu hrúbku uteráka alebo dobrú flexibilitu tela, pretože tie spánkové polohy na sedačkách by stáli za fotky. Veď aj mňa to čaká v sobotu. Pomalinky sa zdvíham na pípaciu kontrolu, ale predtým ešte do seba nasúkam polliter vody a nejaké tie raňajky. La vita e bella. Veramente. Idem dôverovať aj naďalej.

Deň 1: Dolce far niente

Dnes vás trochu inšpirujem v tom, že Rím nemusí byť o pamiatkach.Teda… u mňa nie je skoro vôbec a ani fotky nečakajte tradičné. Stiahnite si z Google.

Pripadám si ako Julia Roberts vo filme Eat, Pray, Love a jej prevzaté Dolce far niente, Sladké NIČnerobenie.

Doobeda ma síce zamestnal presun z letiska a pod záťažou batohu som sa neesteticky spotila tak 50krát… Ale vyrovnala to dobrá sprcha a klimatizovaná izba. Môj domáci mi dal tipy na menej známe miesta (“Tu ťa v reštike neošklbú”, “Tu majú good šhoping”).

Lenže mne sa zachcelo práve toho turistického ruchu v časti okolo Fontana di Trevi, Panteónu a Piazza Navona! Plávať davom turistov, zastaviť sa, pozorovať umelca pri tvorbe…Zasadnúť do kaviarne a otvoriť knižku… Len tak si sadnúť na kamennú lavičku a pozorovať bitku peších a áut o kruháč bez prechodov… (o tom samostatne, celkom zaujímavá podívaná.)

Zatancovať si podvečer so živou hudbou. Ach!

Pauzička na pizzu a dobrý aperol. S čašníkom máme dohodu, že to poctivo dojem (inak ma nepustia domov) a dal mi tip, že jesť musím po malých kúskoch a stále, aby som nestratila apetít. Nuž, na prvé poriadne jedlo po niekoľkých dňoch výzva.

A samozrejme fotka s fontánou nesmie chýbať do zbierky.

Idem dokonverzovať s pizzou a potom pokračujem v pozvoľnom Dolce far niente po uličkách Večného mesta.

Deň 2: Bola by zo mňa Rimanka?

Každé mesto má svoj pulz, osobnosť a ducha. Páči sa mi tá živosť, ktorá tu vládne, napriek tomu sa necítim pod tlakom z prúdu diania. Idem s ním.Som súčasťou davu v metre a ženiem sa ulicami, potom zabočím do tichej uličky, kde zastal čas.

Balkóny zdobia kvety, omietku poznačil zub času.Chvíľu relaxujem a potom sa opäť zaradím medzi ľudí.

Dnes som dvakrát išla nesprávnym smerom. A keďže všetky cesty vedú do Ríma, lenže ja už tam som, musí mi pomôcť mapa a žolík na telefóne.Asi po dvoch hodinách chôdze sadám k fontáne a vyzúvam sandále.Po chvíli sa pridávajú ďalší.

Ovlažím si nohy, zasadnem na siestovú kávu a nenechám sa rušiť.Nejde o to, či ste Riman na rodnom liste.

Ale či sa s tepom mesta zladíte.Vytvárate si vzťah a vzájomne priestor.

Objavujete miesta, dary a talenty.

Možno by to šlo.

Páči sa mi ten potenciál, že v niektorej realite môžem. A na záver:

Históriu nehľadáš, cítiš ju. Je všadeprítomná.

Mama mi vravela, že keď kopali metro, trvalo to veľmi dlho, pretože čo hrabnutie do zeme, to zakopnutie o nejaký kus historickejšieho kameňa. A ak vám naša byrokracia v oblasti pamiatkarstva príde zdĺhavá, skúste to tu. Baci e abbracci!

Deň 3: Sono innamorata

“Drahý Rím,

aj keď sa ešte pár hodín budem túlať tvojimi ulicami, mám chuť ti vyjadriť obrovskú vďačnosť.

Tak ako kedysi dávno spojil il passetto Vatikán s Anjelským hradom, tak si ty mňa prepojil s mnohými anjelmi počas týchto dní.

Anjelmi umenia, konverzácie, priateľstva, pomoci a podpory.

Keď mi bolo chvíľami smutno, naviedol si ma na miesta, kde už pred desiatimi rokmi sme kávičkovali s rodinou a ja som cítila ich stopu. Vtedy opadol zo mňa strach.

Ukázal si mi miesta, kde sama som si svoju stopu Ženy v pohybe začala vytvárať – moje rímske JA: park Borghese, nenápadná gelateria v Trastevere… Ale najviac domáco som sa cítila, keď som si dokázala nájsť obchod, kde mi predali zatvárací špendlík – správne, obyčajnú galantériu!

Ten ti tu však musím nechať, vraj ostré predmety nemôžem brať na palubu.

Ďakujem za skvelé raňajky a nové priateľstvá, ktoré vznikali veľmi spontánne. Maritozzo je fakt vynikajúca pochúťka, už pri ďalšom kole filmu Love&Gelato budem vedieť, ako chutia.

Inak včerajšiu jazdu na kolobežke som si fakt užila. Vychovávaš svižných šoférov s dobrými reflexami. Priznám sa, že ešte som nezažila, aby ma z jednej strany predbiehal taxi a z druhej autobus. Toľko adrenalínu som nemala ani na autoškole.

Stále máš nové zážitky v rukáve, až mi je nepredstaviteľné, že naše rande sa večer skončí.

Ale verím, že sa nelúčime na dlho.

Ďakujem za priestor, ktorý si mi vytvoril, aby som prišla na to, čo ďalej. Pretože niektoré cesty v Ríme skončili a iné sa otvorili. Dôverujem.