Ráno som otvorila oči veľmi skoro. Bol môj posledný deň v Turíne a vôbec sa mi nechcelo odísť. Bolo však načase zdvihnúť kotvy a posunúť sa ďalej.
Prechádzala som si v hlave spomienky na posledný týždeň a musela som uznať, že mesto i moji turínski hostitelia sa o mňa fantasticky postarali.
Zažila som mesto z pohľadu domáceho i turistu. Bola som zamilovaná do atmosféry, ktorá tu vládla, a myslela som si v tej chvíli, že toto je mesto, kde chcem žiť.
Než ma smútok z odchodu stačil stiahnuť do zlej nálady, mi v mobile pípla správa. Zobrala som telefón do ruky a otvorila aplikáciu.
“Pozri, kam ide tento vlak!” Bola od Mateja, môjho dávneho kamaráta z univerzitných čias. Locarno, kde to je?
Otvorila som mapy a displej mi ukázal malé mesto na severe jazera Lago di Maggiore. Tam predsa idem! Srdce mi poskočilo a začala som sa na tento deň tešiť.
“Dáme kávu?” „Jasné! Idem na túru a okolo piatej budem mať čas.
Dohodli sme sa orientačne na podvečer toho dňa. Ja som sa ešte potrebovala vymotať pre auto a zabaliť kufre. Ani jeden z nás sa nechcel ponáhľať.
Okolo obeda som doviezla Megana a naložila som veci. Bol čas sa rozlúčiť. Tlačili sa mi slzy do očí, lebo plačem vždy, keď sa nieco končí. Bol to môj prvý taliansky domov.
“Maj pekný život, Mari.” Dave mi zamával na rozlúčku a vyrazila som ďalej po vlastnej osi.
Bolo nedeľné popoludnie a na turínskych cestach vládol kľud. Väčšina asi dospávala sobotnú noc. Emóciu som nevedela v sebe udržať a tesne pred benzínkou som sa rozplakala.
Pumpár bol velmi prekvapený, keď z auta vystúpilo uplakané žieňa a s plačom po taliansky vykoktalo: “Prosim, za 50€ natankovať diesel.”
“Čo vám je, slečna?”
“Odchádzam z Turína.”
“Ale… to je predsa dôvod na radosť, či…?”
Jeho poznámka ma rozosmiala. Podala som mu peniaze a s Megym sme vyštartovali na diaľnicu.”
Niekde okolo Stresy som zišla zjazdom a pokračovala po pobreží. Cesta sa kľukatila mestečkami, väčšinou som nevedela ísť rýchlejšie ako 40 km/h . Od vody sa dvíhali majestátne kopce a za mnou sa ťahala kolóna nervóznych domácich, ktorí miestne cesty poznali, preto chceli rezať zákruty vo vyššej rýchlosti.
“Počkať, čo to má znamenať ?!” Otvorila som neveriacky ústa, keď tabuľa na návesti oznámila, že práve prechádzam hraničným prechodom.
“Vitajte vo Švajčiarsku? Čože?!”
Nečakaná skutočnosť ma ohromila natoľko, že som musela zastaviť. Je pravda, že som nepozrela mapu poriadne, kam vlastne idem.
Švajčiarsko. Krajina, o ktorej som mala jednu milenku: ked sa ti tu auto pokazí, bude to drahé. A že nikdy nevieš, aké pravidlo si porušila. Ale tiež to bude drahé.
Intuícia ma však ťahala ďalej a spoliehala som sa na to, že vesmír je so mnou, inak by ma sem nepustil.
Naše miesto stretnutia bolo vysoko nad mestom – Madonna del Sasso. Išla som autom veľmi pomaly a opatrne. Nervy som mala napnuté do krajnosti, pretože som netušila, či som nejaké pravidlá cestnej premávky v medzičase neporušila.
Keď som Mateja zbadala s úsmevom na tvári, prišla obrovská úľava. Objali sme sa a mne sa nechcelo veriť, že je skutočne tam.
A ja vo Švajčiarsku.
Po dvoch hodinách rozprávania životných zážitkov sme sa rozlúčili dlhým objatím.
Od tohoto momentu som sa v Taliansku necítila sama.
Naše stretnutie bolo pre mňa symbolom, že skutočne všade máš priateľov. Stačí dôverovať.
Pokračovanie: Kapitola 7: Od jedenia k modleniu
Každá kniha potrebuje čas a dobrých korektorov. Ak chceš podporiť moju tvorbu a máš pocit, že môj príbeh môže inšpirovať ďalšie bytosti na svojej ceste, môžeš ma podporiť na Ko-fi.com.
