Neprešiel ani týždeň od spoločného pobytu vo Florencii a už som opäť smerovala na stretnutie s rodičmi v Bologni. Vyšlo to perfektne! Moja plánovaná cesta na Slovensko sa celkom neplánovane prekryla s návratom našich z dovolenky. Čakali ma priatelia, rodina a účasť na svadbe. Dlho asi poslednej v našej rodine. A ešte vybaviť pár vecí, ktoré som pred svojim spontánnym odchodom nestihla. Moje auto som nechala oddychovať na dvore, predsa len si to zaslúžilo. Rovnakú vzdialenosť ako v auguste by už nemuselo dať. Tiež som chcela mať nejakú poistku v Taliansku, že sa tam musím vrátiť. Spiatočná letenka za dvadsať eur už bezpečne čakala v emailovej schránke. Bude to zaujímavá cesta len s príručnou batožinou a všetkými zimnými vecami. Ale však nejako to vymyslím. Vždy sa všetko uprace. Do Bologne som dorazila krátko poobede. Slnko pálilo a ako v každom historickom meste, aj tu bolo turistov viac než dosť. Mala som na prehliadku mesta celé štyri hodiny, ale cítila som veľkú nechuť spoznávať nové pamiatky. Bola som presýtená históriou, žiadalo sa mi nájsť nejaké nenápadné útočisko, kde by som mohla prečkať do odchodu. Predierala som sa davom návštevníkov nákupnými ulicami smerom do centra. Bolo mi teplo, nervozita vo mne stúpala každým krokom, liezlo mi na nervy to množstvo ľudí a hluk. “Ciao!”, pozdravila som sochu Neptúna, keď som sa zviezla na schodík vedľa fontány. Hodila som unavený nevraživý pohľad na pána so selfie foťákom. Pochopil a presunul sa k inej časti fontány. Z tašky som vytiahla telefón a otvorila mapy. Panebože, musí tu byť niečo, kde sa viem skryť! Taká pamiatka, hentaká pamiatka… Google ukazoval na obľúbené miesta turistov, nič z ponúkaného však nepriťahovalo moju pozornosť. Nie, nie, nie…No toto ani náhodou! Oči sa mi zastavili až na nápise “Univerzita”. Vnútorná intuícia zaťukala na dvierka rozumu. To by aj šlo! Spomenula som si na život, ktorý vládol u nás na fakulte. Študentské debaty o skúškach pri lacnej káve z automatu. Keď nebola chuť sa zapájať do spoločenského života, dalo sa vždy zašiť ku knihám do knižnice. Knižnica je super vždy.Bolo rozhodnuté! Pozbierala som zvyšky síl, hodila batoh na plecia a zamierila do východnej časti centra. Sem i tam som sa na poslednú chvíľu vyhla turistom, ktorí vykrúcali svoje hlavy na všetky smery, a vôbec neregistrovali, čo sa okolo nich deje. Okolo pamiatok som prešla presne mojím štýlom, keď som mala niečo plné zuby – jednoducho som ich odignorovala. Bola som však vďačná za tieň po arkádami, ktorými je Bologna je charakteristická. V horúcich letných dňoch poskytovali veľmi príjemný chládok. Zastavila som sa až pred vchodom do historickej jazdiarne. Tu je to! Scruderia. Vonku postávalo niekoľko študentov s kávou v ruke a ja som cítila, že som tu správne. Vnútri vanul čulý ruch, avšak bola som tak ohromená obrazom, ktorý sa mi naskytol, že mi to vôbec nevadilo. Na minulosť haly odkazoval konský kočiar a niekoľko jazdeckých detailov, citlivo použitých na dekoráciu. Po pravej strane jazdiarne sa nachádzali pódiá na sedenie, oproti nim barový pult s kávou a koláčmi. Všade sedeli študenti s knihami, alebo v žiarivej debate o niečom veľmi dôležitom zo študentského života. Vzala som si svoje cappuccino na voľné miesto a očarene sledovala dianie okolo mňa. Spomenula som si na svoje študentské časy a zacnelo sa mi. Bolo nám vtedy tak dobre! Jediná povinnosť – dať skúšky. Dlhé mesiace prázdnin, budúcnosť pred nami. Sladkých dvadsať! Aj teraz som mala novú budúcnosť predo mnou, cítila som sa však omnoho staršia a akási pomalšia. Asi to bolo aj tým teplom vonku. O niekoľko káv a pár emailov neskôr som odložila vybitý počítač do batoha. Moja nomádska pracovitosť sa mi páčila, bol však už čas presunúť sa na miesto stretnutia. Čakala nás nočná cesta do Banskej Bystrice a ešte som chcela kúpiť zopár dobrôt na cestu a pre priateľov na Slovensku. O hodinu neskôr sme už v rodinnom zložení unikali talianskou diaľnicou smerom k rakúskym hraniciam. Cítila som v sebe zvláštnu zmes pocitov, od radosti až k ľútosti. Časť môjho srdca ostávala tam, časť chcela stretnúť známe tváre. Domov som sa tešila, ale zároveň ešte silnejšie som myslela na spiatočnú letenku do Bergama o týždeň neskôr. Jednoducho moja talianska cesta ešte nesplnila svoje poslanie. Cítila som sa ako vo filme. Bola som však Elizabeth Gilberth alebo Bridget Jones? Niekde za Udine ma zmohol spánok a prebudila som sa až na hraniciach pred Bratislavou. Tak som tu… zase…
Pokračovanie nabudúce…
Predchádzajúca kapitola: Kapitola 11: Kus domova v Toskánsku
